Twitter Facebook Youtube Subscribe
Domů » Články » Recenze, úvahy » Aj panoptikum LSNS vylieza zo svojich ulít

Aj panoptikum LSNS vylieza zo svojich ulít

„Konečne vyliezame zo svojich ulít, prichádza náš čas, toto je náš deň,“ podáva ruky evidentne dobrým známym nadšene starší muž. Keby som sa tam neocitla, ani neuverím. Podobne ako tomuto absurdnému dialógu.

Na tmavohnedom saku má pripnutý odznak. Dr. Jozef Tiso, prvý prezident Slovenskej republiky. Nie je to ako spomienka na dátum jeho popravy spred týždňa, kam prišla necelá tridsiatka ľudí. Aula nitrianskeho seminára je naplnená do prasknutia. Len sem-tam pobehujú muži v tmavých talároch, aby dokladali stoličky.

Vpredu v obecenstve už sedia Marián Kotleba, Milan Uhrík aj Natália Grausová, na tomto podujatí si chytili prvé miesta. Práve prebieha seminár o Jozefovi Tisovi, ktorý organizuje aj nitrianske biskupstvo. Nepochopiteľné pre tých, ktorí osobne poznajú nitrianskeho biskupa. Jeho príhovor asi jediný pripomína a vyčíta, že Tiso nič neoľutoval. A ospravedlňuje sa za jeho činy, za deportácie.

Väčší, dlhý burácajúci potlesk má však vysokoškolská pedagogička Emília Hrabovec, ktorá pripomína, že Tiso nemal na výber.

No zlatým klincom je historik Martin Lacko, ktorý pred časom podporil Kotlebu. Dnes je asistent poslankyne Natáile Grausovej. Jeho
prednáška má od histórie celkom ďaleko, skôr je to jeho vlastná dojmológia. Pripomína, že odchádza generácia tých, ktorí si ho pamätajú a s láskou spomínajú, aký bol. Prežil ako kult, čo býva aj podmienka blahorečenia. S publicistom Petrom Juščákom, ktorý podobne ako ja s reportérskym štábom prišiel na toto podujatie, medzi nadšené zhromaždenie, pracovne, len občas na seba neveriacky pozrieme a krútime hlavou.

Lackov prejav graduje. Tisa nepopravili iba Česi a Židia. Ale sú tu ešte iní. Nie je náhoda, že ešte ako premiér zrušil slobodomurárske lóže. Mimochodom média sú v cudzích, protislovenských rukách a žijeme ďalšiu totalitu, kde sa upiera právo na názor.

Prednášky však snímať nemôžeme. Po 10 minútach od začiatku vypoklonkovali nášho kameramana na chodbu. Rušilo by to podľa nich priebeh a z celého podujatia vraj vydajú zborník.

Keď sa k Lackovi po diskusii prebijem medzi zástupom obdivovateľov, na čokoľvek odpovedať odmieta. „Dávame Vám možnosť sa vyjadriť,“ hovorím mu, keď sa otáča chrbtom. „Ste propagandistickí,“ oznamuje mi. Prehovorí pre nás vraj len vtedy, ak ho zavoláme do živej diskusie.

Oni sami na svojom podujatí napriek programu diskusiu škrtajú pre nedostatok času. Zdá sa však, že by nehrozili žiadne strety. Na svoju debatu nepozvali druhú názorovú stranu.

Skôr to vyzerá na jeden zhodný názor všetkých úcastníkov. Oslovím teda námatkovo tých, ktorí prišli. Mám šťastie, ako prvého sa mi podari chytiť na chodbe zaťa Šaňa Macha.

„Poznám Vaše meno,“ hovorí mi ďalší okoloidúci starší pán. „V správach už od januára chodia samé babky, čo sa chcú vidieť. A čo iní netrpeli, iba Židia?“ pýta sa ma. Nulová empatia s obeťami. Spomína iba pána prezidenta. Keď mu vymenujem, aké rôzne projekty o obetiach totalít sme v rtvs robili, mávne rukou a odchádza.

„Nič neviete, nič. Doštudujte si históriu, odporúča s hysterickým krikom ďalšia zúčastnená dáma a po mojej poznámke, nech mi to teda vysvetlí, sa spúšťa malá hádka medzi novinármi a tými, ktorí prišli na túto „spomienku“ či seminár. Ich argumenty sú rovnaké. Bola to komplikovaná doba, čo mohol robit iné, vina je na Nemcoch. Ďalšieho Tiso krstil, tak nemohol byť zlý človek. Všimnem si, že ma pri rozhovoroch fotí vyholený mladík s tričkom Tisa a nápisom 70 mord.

Obzvlášť kričí jeden päťdesiatnik, na prvý pohľad inak milý pán. Je problém dostať sa k slovu, aj poloziť otázku.

Keď idú ostatní niekam do krypty, zostáva pri nás. A stále sa snaží diskutovať. Diskutujeme. Hádam sa s ním. Skúšam príklady, prečo je scestné, čo hovoril, história ale nezaberá. Po istom čase mi dokonca dáva za pravdu. „Ja už som sám, neviem, na čo som sem išiel. Ťahalo ma to medzi ľudí. A Vy si slečna nemyslite, že všetci, čo sem prišli, sú nejakí kotlebovci. To su zlí ľudia, s takými nechcem mať ja nič spoločné,“ hovorí mi, keď odchádzame.

Kratší príspevok dnes bude mat v Správach RTVS kolegyňa Jana Obrancová. My z tohto celého pripravujeme väčšiu reportáž do Reportérov.“

Autor: Soňa Gyarfašová
Štítky

Napsat komentář