Twitter Facebook Youtube Subscribe
Domů » Články » Historie » Osud Klimenta Krutého

Osud Klimenta Krutého

„Chodievam posledné roky do vojenských kúpeľov do Piešťan a tam stále stretávam rôznych plukovníkov a generálov, a ti sa ma pýtajú, akú som mal na vojne hodnosť. A sú prekvapení, keď im len ukážem na plecia, čierne výložky. Kopal som uhlie pre Čepičku, keď ho potreboval, nuž som mu išiel nakopať,“ hovorí o svojom príbehu bývalý čierny barón Kliment Krutý, ktorý prešiel vojenskými tábormi nútených prác.

Životný príbeh, Klimenta Krutého by sme mohli nazvať príznačne aj symbolickým názvom Slúžili sme za Čepičku. Možno aj Vám je známa táto parafráza z legendárneho filmu Čierni baróni, ktorá vznikla podľa rovnomennej literárnej predlohy spisovateľa Miloslava Švandrlíka. Umelecké spracovanie je skôr akýmsi úsmevným rozprávaním, ale oproti realite iba zľačujúcim rozprávaním, náš hrdina prešiel v ťažkých 50-tych rokoch tými skutočnými vojenskými tábormi nútených prác. V takzvaných pomocných technických práporov sa mali v období budovania komunistického režimu prevychovať všetci tí, na ktorých režim ukázal prstom v čase, keď už väzenia v Československu boli plné politických väzňov.

Komunisti im najskôr zobrali rodinnú pekáreň, ktorú si založili a vybudovali jeho rodičia ešte počas prvej Československej republiky a jeho poslali do ptp.

„My sme boli synovia živnostníkov, roľníkov a vysokoškoláci, ktorých chceli súdiť a nemali za čo. A väzenia už boli v 50-tych rokoch plné, tak nás poslali do ptp. Zbraň nám nedali, lebo sme nemali dôveru pracujúceho ľudu, veď nech si ju nechajú, my sme mali krompáč a lopatu,“ hovorí s humorom napriek tomu, že ako triedny nepriateľ prešiel baňami v Ostrave, kde po dvadsiatich mesiacoch prišiel o jedno oko.

Po tom, čo v 50-tych rokoch zažil, predsavzal si, že on nikdy nevstúpi do strany, ani nechce mať s tým režimom nič spoločné. „Ja som sa predtým o politiku nezaujímal, iba o motorky ale tam sa mi otvorili oči,“ hovorí a vzpomíná, že zlá na celej situácii nebola ťažká práca, na ktorú neboli pripravení, ale predovšetkým nálepka, ktorú im dal režim. „Najviac ľutujem tých vysokoškolákov, celý život pred nimi a zrazu koniec. Chlapci plakali. Tým baníkom, ktorí s nami pracovali, hovorili, že my sme nejakí lotri a podobne. Až neskôr pochopili, že ti nie je pravda a začali medzi nami vznikať kamarátstva.“

A vojaci s čiernymi výložkami na Ostravsku, kde pracovali, získali aj sympatie ľudí. Bolo to aj preto, že boli symbolom akejsi revolty proti režimu, ktorý v tom čase už vo veľkom zatváral a prenasledoval.
A ktorý začínalo v 50-tych rokoch čoraz viac ľudí pre jeho nespravodlivosť z celej duše nenávidieť.

„Chodievali sme do reštaurácie Fénix, tam boli rôzni herci, ktorí nás zdravili. A jeden z kamarátov mi hovorí, pozri Klimente, my sme predsa len čosi“

Náš hrdina Kliment Krutý sa dostal do pomocných technických práporov kvôli rodinnej pekárni, ktorú im ako živnostníkom režim znárodnil, no viac ako jeho vlastný osud ho trápilo, že sa celou situáciou trápia jeho najbližší. „Mama sa naplakala. Najmä keď som utrpel ten úraz a mal zdravie poškodené prakticky na celý život.“

A hoci si nálepku čierneho baróna niesol so sebou ďalej, on sa nenechal zlomiť a predsavzal si, že aj tú skúsenosť, ktorá bola trpká, premení na niečo dobré.

Rozhovor s Klimentem Krutým si můžete poslechnout na kanále RTVS.

Autor: Soňa Gyarfašová
Štítky

Napsat komentář