Twitter Facebook Youtube Subscribe
Domů » Články » Historie » Osud Eduarda Mareka

Osud Eduarda Mareka

„Hovorievam, že som bol vo všetkých troch odbojoch. Najskôr maminke v perinke a potom aj proti nacistickým a komunistickým okupantom,“ odpovedá Eduard Marek na otázku, čo preňho znamenali ideály prvej republiky.

Stretli sme sa v Prahe pred necelými troma týždňami. Hneď som si ho všimla, keď predomnou kráčal vo vojenskej uniforme o paličke na pražský Vyšehrad. So sebazaprením, ako pravý bojovník prekonával veľkú vzdialenosť.

Ponáhľal sa na spomienku na Miladu Horákovú. Aj ich skupinu Lederer a spol odsúdili komunisti za spoluprácu s ňou. On vtedy dostal desať rokov, jeho manželka jedenásť.

Na druhý deň prišiel aj na spomienku na Miladu Horákovú na Pankrác, kde ju popravili. Tak ako predtým, celkom sám.

A tak by sa na prvý pohľad vôbec nezdalo, že tento usmievavý pán má už 100 rokov a tri mesiace. Narodil sa v roku 1917. Ešte za Rakúsko-Uhorskej monarchie.

Veľmi skoro zahorel láskou ku skautingu, ktorá ho sprevádzala celý život. A ako hovorí, skauting ho udržiaval a udržiava dodnes. Aj v duchu skautských ideálov neskôr tiež pomáhal.

Aj prenasledovaným židovským obyvateľom počas nacistickej okupácie. Za to ho potom zatklo a vyšetrovalo gestapo.

„Ale mal som šťastie, bol to začiatok vojny, nešiel som hneď do koncentračného tábora.“ Skončil vo väzení na Pankráci a v Jihlave.

Keď ho v roku 1942 prepustili, s ilegalitou neprestal. Ani s milovaným skautingom, ktorý hneď po okupácii nacisti zakázali. Niekoľkokrát bol v ohrození života. A na konci vojny robil pre slávneho generála, odbojára a legionára este z prvej svetovej vojny Karla Kutlvašra spojku v pražskom povstaní.

Pomáhať neprestal ani po nástupe komunistov. Keď opäť zakázali jeho milovaný skauting a začali stíhať mnohých prvorepublikových demokratov. Vtedy ich odbojová skupina Dr. Edvard Beneš prevádzala prenasledovaných cez hranice.

Vyšetrovalo horšie gestapo alebo Štátna bezpečnosť? Chvíľku mlčí. „Tí, čo boli zavretí za Protektorátu, tých pozatvárali väčšinou aj komunisti,“ hovorí.

„Záviš, Teba asi obesia,“ spomína na rozhovor s jedným z neskorších popravených v procese s Miladou Horákovou, Závišom Kalandrom. Ten bol skalný komunista. „Nezmeníš svoje presvedčenie?“ pýtal sa ho v cele na Pankráci.

„Toto nie sú komunisti, toto sú grobiáni, odpovedal mu Kalandra. „Komunistom som bol a komunistom aj zomriem,“ spomína na jeho slová.

On, Eduard Marek, putoval na Horný Slavkov, Bory, na Jáchymovsko. Na urán. Začal tu kresliť.

Projektoval budúce stredisko skautov. Svoj nereálny sen. Centrum skautingu, ktorý bol zakázaný.

„My sme toho na lágri vtedy plánovali a nič nevyšlo, nič sa nezrealizovalo,“ hovoril mu priateľ. Moravský katolícky kňaz, ktorý prežil nacistický koncentračný tábor.

„Lenže to plánovanie, to bola pre nás nádej. Budúcnosť, hoci vzdialená, na ktorú sme sa mohli tešiť,“ vysvetľuje, prečo neprestal.

Po prepustení priniesol krátky návrat k skautingu rok 1968, no slobodne sa k nemu mohol vrátiť až po roku 1989. Najviac ho teší, že doteraz, aj vo vysokom veku, ho skauti navštevujú.

„Veľa sa pýtajú aj na môj príbeh. Ja im nehovorím o tom, ako nás týrali. Ale vždy radšej nejakú legraciu. Aj tam sa dalo žiť,“ hovorí.

A dodáva, že súčasná stovka je krásny vek.

„Všade ma pozývajú, všade samá paráda. Tak sa vždy pýtam, či je to za ten vek alebo za nejakú činnosť,“ smeje sa.

Po smrti manželky pred dvadsiatimi rokmi je činnosť, ktorá ho zamestnáva, často aj počítač. Už vlastní tretí. Má mail a číta správy. No najmä píše. Začal so svojimi spomienkami.

„Niekoľkokrát som začínal zas a znova, kým som sa konečne naučil, ako sa text ukladá,“ usmieva sa.

V septembri mu vyjdú knižne jeho spomienky. Celé jedno storočie. Lúčime a pomaly odchádzame.

„Myslíte, že ten príbeh môže ešte niekoho zaujať?“pýta sa.

Autor: Soňa Gyarfašová
Štítky

Napsat komentář