Twitter Facebook Youtube Subscribe
Domů » Články » Recenze, úvahy » O ústavnom delíriu

O ústavnom delíriu

Autor František Šebej

V roku 2008 som napísal článok „O ústavnom delíriu“. Bola v ňom reč o rôznych ústavných zákonoch. Spomínam to preto, lebo sa k debate o účasti Kotlebu a jeho poslancov vo verejných diskusiách, a tiež k 75. výročiu prvého transportu židovských dievčat a žien zo Slovenska do Osvienčimu, hodí táto pasáž:
„Ústavný zákom zo dňa 15. mája 1942 o vysťahovaní Židov, ktorý prijal Snem Slovenskej republiky, je druhým príkladom. Jeho príbeh je iný, hoci po morálnej stránke príbuzný s príbehom konca Weimarskej republiky. Zákon je to krátky a postačí priamo citovať iba tri z jeho stručných sedem paragrafov: § 1. hovorí, že „Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.“ § 3. znie, že (1) Židia vysťahovaní a Židia, ktorí územie štátu opustili alebo opustia, strácajú štátne občianstvo Slovenskej republiky, a že (2) Majetok osôb uvedených v ods. 1 prepadá v prospech štátu. Nadôvažok, že štát ručí veriteľom len do výšky hodnoty prevzatého majetku. To mal byť, podľa pôvodného vládneho návrhu, § 2., ale slovenský snem to zmenil – § 2. tvorili v zákone výnimky.
K tomuto ústavnému zákonu treba poznamenať niekoľko vecí. Aj keď z hľadiska nárokov na liberálny demokratický právny štát bola vtedajšia slovenská ústava naozaj pochybná, tento ústavný zákon porušoval aj jej niektoré princípy a ustanovenia. Preto musel byť priajtý ako „ústavný“. Bol zvláštnym spôsobom „retroaktívny“. Prvý transport židovských dievčat zo Slovenska odišiel totiž už 25. marca 1942, a do 15. mája, keď bol prijatý tento ústavný zákon, bolo už deportovaných zo Slovenska do koncentračných táborov 38 169 Židov. Veľká časť z nich už vo chvíli prijímania zákona nežila. Neskôr boli deportovaní ďalší – dovedna v priebehu roka 1942 odtransportovali zo Slovenska už aj na základe tohto zákona 57 628 Židov (ďalších asi 13 500 Židov bolo deportovaných po nemeckej okupácii v roku 1944). Išlo o ústavný zákon, ktorý mal dodatočne legitimizovať niečo, čo sa už vlastne v plnom rozsahu stalo. Pôvodný návrh bol menej alibistický (bez výnimiek) a zaujímavé je čítať jeho dôvodovú správu. Vyplýva z nej, že vláda slovenského štátu nechce zmeškať možnosť deportovať Židov z územia Slovenska, ktorá sa jej na základe dohôd s nemeckými funkcionármi naskytla, a preto treba urýchlene prijať právnu normu, ktorá by deportáciám dala zákonný podklad. Deportácie židovského obyvateľstva zároveň umožnili vláde zbaviť sa masy ľudí ožobračenej predchádzajúcimi protižidovskými zákonmi, ktorá pre štát predstavovala obrovský politický a sociálny problém.
Tie „humánne“ výnimky pre pokrstených či „užitočných“ (lekárov, veterinárov a podobne) Židov, ktoré si tam doplnil slovenský Snem, zachránili istý počet ľudí a ďalších asi 2000 ľudí uniklo smrti vďaka Tisovým výnimkám. V porovnaní s vyše 70 000 deportovanými je to zúfalo málo. Z tých vyše 57 tisíc, ktorí boli deportovaní ešte v roku 1942 – pred prijatím toho „retroaktívneho“ ústavného zákona i po jeho prijatí – prežilo iba niekoľko sto (údaje vravia, že 250 až 800).“

Autor: MFS
Štítky

Napsat komentář